Komu nestačia farebné ponožky

Komu nestačia farebné ponožky

Elektrické BMW i3 nie je manažérsky sedan. No v meste mu nechýba komfort, pocit vyššej triedy a na rozdiel od väčších členov rodiny ani priestor na parkovanie. Dojazd už vôbec nie.

Bavorák pre solídne ego. Tak by sa dal stručne, no potrebne popísať model BMW i3. Naozaj to nie je na škodu, lebo keďže iba o málo produktových portfóliách sa vedie toľko debát s celým spektrom emócií, ako o ponuke BMW. Debaty o tom, čo sú „pravé beemvéčka“ a čo nie nemajú konca, puristi a zástancovia moderných trendov sa nezhodnú nikdy. Model i3 si ťažko prisvoja jedni i druhí. Pritom je to nespochybniteľný model svojej značky. Pretože i3 je produkt, ktorý dostal do podoby priemyselného výrobku viaceré technológie, blízke skôr malosériovým špecialitám, ako je šport, letectvo či armádna výroba. Toto je mestské auto z hliníka a uhlíkových kompozitov, poháňané elektromotorom a v čoraz viac veľkých európskych mestách napojené na appku urbánnej mobility.

Demonštrácia technológií

Už tým toto BMW značne uhlo z obvyklého vnímania prémiových značiek ako „ego boostera.“ Nevyzerá agresívne ani športovo. Manažér, ktorý príde na obchodné stretnutie na elektrickom aute, vysiela signál, že drží krok s vývojom technológií a minimálne firme, pre ktorú robí, nie je ľahostajná ekológia. Čiže ego má prinajmenej v poriadku. Ale má BMW.

Okrem toho, je to zrejme zmýšľaním mestský človek. Oceňuje, že menší automobil zaberá menej miesta a s pribúdajúcimi výhodami pre elektromobily v mestách ide o čoraz efektívnejšie riešenie presunov po meste. Mimochodom, využitie vyhradených parkovísk pri nabíjačkách dokáže ušetriť dosť času.

A je to tu. Môže mať nápadný dizajn predbiehača svojej doby. Dal aj praktickému kubickému tvaru mestského auta pár zaujímavých kriviek, od „rodinnej“ masky cez kľukaté línie okien, ktoré na tele auta kreslia zaujímavý pás skla, po výrazné zadné svetlá. Môže mať dizajn interiéru ako od severských nábytkárskych štylistov, vo svetlých látkach, ktoré potešia ženské oko, alebo, ako testovaný kus, v čokoládovej koži s odérom prémie, pomedzi ktorú presvitá karbón ako znak technologického luxusu.

Aj tak väčšina ľudí položí iba variáciu na tú istú otázku: Ako veľmi obmedzuje kapacita jazdenia komfort? Je taká dôležitá, že len málo z nich vôbec prijme odpoveď, že ešte aj v tradičný deň vymetača stretnutí po všetkých kútoch hlavného mesta – vôbec. A to nábeh leta nenechal klimatizáciu odpočívať, dokonca po každom stretnutí bolo treba nielen vyvetrať, ale aj pustiť dnu trochu zimy na schladenie.

Čo ten dojazd?

Faktom je, že v prvý deň jazdenia, vzhľadom na plány reálny poldeň, sa napriek stmavnutiu malého dielika svietiacej baterky na prístrojovke disponibulný dojazd iba predlžoval. Pri prebratí s plne nabitou batériou bol asi 180 kilometrov. Svet čuduj sa, po tom všetkom jazdení, na druhý deň po predpoludňajších stretnutiach – asi 215-ka dojazdu, tuším na bežnom móde, nie úspornom či extra úspornom.

Ale nebol to rovnako úmysel ako ani náhoda. Úmysel preto nie, že to nebolo dôchodcovské plazenie na spotrebu. Akcelerácia nie je ako pri vlaňajšej letnej aférke s em dvojkou, teda minimálne pocitovo nie – hlavne teda akusticky  Pretože, to sa v priemyselných kruhoch povedať dá, okamžitý nástup krútiaceho momentu elektromotora stačí na to, aby človek týmto urbanomobilom zanechal na semaforoch väčšinu áut bez toho, aby prekonal mestskú maximálku.

Ale zas, človeka s takým autom nebaví po meste poskakovať medzi križovatkami, skôr naopak. Keby bol v Bratislave poriadny bulvár, hoci je tu akurát obchvat, mať na jeho konci, respektíve zjazde, o tri kilometre dojazdu viac než na začiatku naozaj poteší. A vyrovná sa aj s tým, že aby tomu pomohla rekuperácia, nestačí ani v mestskej premávke iba dať nohu z plynu, alebo ako sa volá pedál akcelerátora v elektrickom aute. Rekuperácia dobíja baterku tak horlivo, že najmä na začiatku sa bežné dojazdy odohrávajú s postupom: noha z plynu – ostré spomalenie, priďaleko od križovatky – posun o dáke desiatky metrov normálnym pridaním a ďalší pokus o rolovanie. Buď s rovnakým efektom, alebo zas využitím poctivých bavoráckych bŕzd.

Pocit z jazdy BMW podporuje aj kabína, kde sa  funguje osvedčený iDrive aj ostatné mníchovské prvky.

Ale čo do čerta ten dojazd?

No, nič. Netreba ho riešiť, vôbec. Pre šoférskeho paranoika, ktorý bežným autom nervózne mastí tankovať po znížení dojazdu pod stovku boa pre mňa pred dvoma rokmi prvá skúsenosť s i3 mierna trauma – lebo trojciferný dojazd malo hádam len v garáži po prebratí. Potom už len neistota, hoci zas, ani v hlavnom meste nehrozí s rezervou 40 kilometrov nič zlé.

S novou i3 baví človeka prebehnúť sa večer po diaľnici až po výjazd na Stupavu, ale aj vyskúšať si ako zatáča tuhý mníchovský podvozok na veľkých úzkych kolesách na slimáku privádzača. Aj keď teda, veľké disky a torzná tuhosť uhlíkovej karosérie stavu bratislavských ciest nelichotia a vodiča dosť vytrasú. Dojazd nič. Po dvaapol dni sa podarilo vyjazdiť asi 40 percent batérie. Spravili to krátke vybavovačky v obchodnom centre – a po značne necelej polhodinke baterka na 98 percent a zasa odznova.

Ešte jedna vec. Pokoju pomáhala pravá časť displeja, kde tíško, aj keď nevyužito, čakalo rezervných 120 až 140 kilometrov dojazdu, ktorým baterku dobije záložný dvojvalec. Nešportová výhoda na elektrickom aute? Nie, technika pre manažéra musí myslieť aj na zálohu. Auto s ním oťažie a cena sa blíži teritóriu väčších SUV. No, na imidž inovátora nestačí vziať si k obleku farebné ponožky.

FOTO Martin Jesný

Dobre riadená flotila nestojí v garáži

Dobre riadená flotila nestojí v garáži

Investovať do úspor sa dá aj bez kapitálu

Investovať do úspor sa dá aj bez kapitálu