Transfer technológií sa začína v kaviarni

Transfer technológií sa začína v kaviarni

Priemysel a vedci potrebujú priestor na využitie poznatkov z výskumu v riešení praktických problémov, a nie vymýšľanie, ako prekonať úradnícke bariéry. Potom môže veda živiť školy aj akadémiu, lebo firmám sa oplatí byť blízko, hovorí predsedníčka Predstavenstva Neulogy Petra Lipnická.

Petra Lipnická

je predsedníčka Predstavenstva Neulogy a predsedníčka Správnej rady Slovenskej organizácie pre výskumné a vývojové aktivity. Vyše desať rokov pracuje v oblasti tvorby politík a vedenia projektov zameraných na zlepšenie infraštruktúry a riadenia výskumu a vývoja, komercializácie technológií a poradenstvo pre start-upy.

Majú v súčasnosti firmy na Slovensku možnosť inovovať v prepojení s vedou?

Spolupráca vedcov a firiem funguje len v dvoch prípadoch. Prvý je, ak sú na ňu finančné zdroje. Na Slovensku neexistuje ucelený štátny systém podpory a vedecké inštitúcie, rovnako ako firmy, investujú do výskumu a vývoja len obmedzene. Častejšia, no menej systémová je druhá možnosť, a to spolupráca založená na osobných kontaktoch. Funguje najmä v technických smeroch. Napríklad absolvent, ktorý pracuje vo výrobnom podniku, vie o tom, že sa jeho profesor venuje výskumu s konkrétnym zameraním. Zavolá na katedru a spolupráca sa môže začať. To je v súčasnosti najrýchlejší spôsob.

Je to hlavný dôvod, prečo do vedy a inovácií tečie na Slovensku tak málo peňazí?

Firma môže vnímať investovanie vlastných zdrojov do výskumu ako rizikovú záležitosť bez garantovaného výsledku. Spolupráce vznikali najmä v rámci spoločných akademicko-podnikateľských projektov s využitím eurofondov. Formu, no najmä obsah takejto spolupráce však obmedzujú pravidlá pre eurofondy, napríklad v súvislosti s generovaním príjmov. To limituje dosahovanie reálnych výsledkov v praxi. Za veľmi nešťastné považujem aj pravidlá štátnej pomoci, ktoré obmedzujú využívanie výskumnej infraštruktúry, nakúpenej z eurofondov, na spoločné projekty s firmami. Stav vedy na Slovensku je najmä dôsledkom pretrvávajúceho podfinancovania. Málo investuje vláda, ale málo investujú aj firmy. Výdavky smerujúce do oblasti vedy mali u nás väčšinou klesajúcu tendenciu. Túto situáciu mali opticky zachrániť práve eurofondy. Tie sú podľa mňa najhorším spôsobom financovania vedy.

CEMEA je projekt SAV, ktorý s rozpočtom 30 miliónov eur spojil najlepšie ústavy vo výskume pokročilých materiálov, aby plnil priamo formulované požiadavky priemyslu.

Aj keď boli pre mnoho vedeckých pracovísk jediný spôsob, ako sa dostať k modernému vybaveniu pre výskum?

Sčasti práve preto. Primárne sú určené na financovanie infraštruktúry, nie vedy. Na Slovensku sme využitím eurofondov formálne kopírovali fungujúci model zo zahraničia. Najskôr sa zakladali centrá excelentnosti, nasledovali centrá aplikovaného výskumu, ktoré už skúšali spolupracovať s praxou, a výskumné centrá, kde boli lídrami firmy a univerzita vystupovala ako partner. Ďalej bolo založených niekoľko kompetenčných centier, výskumné centrá a univerzitné vedecké parky. Programovacie obdobie sa však skončilo a v rámci nich neboli dokonca niektoré parky ani dokončené, pretože ministerstvo nevhodne nastavilo implementačnú stratégiu operačného programu. Časť peňazí bola presunutá do úplne inej infraštruktúrnej výzvy a z nového programu sa dofinancovávajú parky, ktoré by inak asi prepadli. No reálna veda sa z tých peňazí nerobí.

Fungujú aspoň niektoré zo založených vedeckých parkov?

Na hodnotenie je priskoro. Parky ukončili iba prvú, stavebnú fázu. Ich schopnosti integrovať kvalitný výskum a produkovať inovácie sa ukážu v najbližšom období. Vybudovať fungujúci vedecký park trvá roky a zďaleka to nie je len o infraštruktúre. Najmä musia vzniknúť kvalitné tímy, vzťahy s priemyslom a zahraničnými partnermi. Dobrý základ je, ak sa park orientuje na progresívnu oblasť, ako napríklad Vedecký park Univerzity Komenského, ale aj niektoré ďalšie parky. Vedci v ňom skúmajú nové diagnostické postupy na odhaľovanie genetickej podstaty civilizačných či infekčných ochorení, akými sú napríklad autizmus, skleróza multiplex, obezita či Crohnova choroba. Spolupracuje so slovenskými i zahraničnými firmami, ktoré sú priamymi odberateľmi a zároveň zadávateľmi výskumu.

Ako ste spomenuli, ak aj boli dostupné väčšie peniaze, boli určené na financovanie infraštruktúry. Absentuje však funkčný systém financovania samotného výskumu, ako bývali napríklad štátne výskumné programy. Akú formu by mal mať?

Na financovanie vedy dnes funguje iba Agentúra na podporu výskumu a vývoja, ktorá má pomerne nepredvídateľné financovanie a vyhlasovanie výziev. Takéto financovanie sa nedá využívať na reálny pokrok vo výskume, ktorý môže trvať roky. Preto som presvedčená, že ak má mať štát relevantnú funkciu, niekto by mal riadiť synergické efekty: výzvy na financovanie infraštruktúry, výskumu a ľudského kapitálu, teda vzdelávanie. V Česku majú napríklad program zameraný na podporu a udržateľnosť výskumnej infraštruktúry, ktorá bola vybudovaná zo štrukturálnych fondov.

Vedci sa nezriedka vyjadrujú v tom zmysle, že robia iba základný výskum, aplikovaný však na Slovensku v podstate neexistuje. Ako sa dá vyhnúť tomu, že spoluprácu s firmami vnímajú ako suplovanie práce podnikových vývojárov?

Firmy sú vo svete veľmi aktívne už na univerzitách. Bežne sa tam pohybujú, sú súčasťou študijných programov. Na Slovensku je spolupráca univerzít a firiem vnímaná vo všeobecnosti negatívne. Na takéto aktivity sa, žiaľ, pozerá ako súkromný biznis profesorov. Naopak, v zahraničí je takáto spolupráca vnímaná mimoriadne pozitívne. Napríklad na Harvardovej univerzite si profesor nenechá v tíme výskumníka, ktorý si nedokáže zabezpečiť financovanie projektu.

Každý rok v septembri si na Noci výskumníkov 180-tisíc ľudí príde pozrieť prácu vedcov. To motivuje mladých ľudí zaujímať sa – a aj študovať technické či prírodovedné odbory, čo sa hodí vede i priemyslu.

Je to preto, že doktorandi a ich profesori u nás nemajú témy, ktoré by zaujímali firmy natoľko, aby ich zafinancovali?

To je príliš zjednodušený pohľad, v duchu debaty o tom, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Či majú prísť najskôr univerzity s témami a potom firmy s peniazmi alebo naopak. Faktom je, že investície firiem do výskumu a inovácií sú u nás mimoriadne nízke. Cieľ Európskej únie mieri k dvojtretinovému podielu podnikateľov na celkových výdavkoch na výskum a vývoj. Na Slovensku je to 25 percent, ďalších 32 percent ide zo štátneho rozpočtu a až 39 percent zo zahraničných zdrojov, teda z financií únie. Napríklad v Nemecku tvorí podiel firiem skoro dve tretiny, ale iné je to aj v krajinách, ktoré vstúpili do únie v našej vlne. Napríklad v Slovinsku tvoria investície súkromného sektora až 69 percent.

Prečo sa slovenské univerzity vo väčšej miere nevenujú výskumu?

Na Slovensku je štyri-päť univerzít, ktorých výskumná výkonnosť sa pohybuje okolo európskeho priemeru. No len jedenásť z 36 tunajších univerzít má aspoň jeden projekt s podporou z programu Horizont 2020. Čiže zvyšných dvadsaťpäť škôl nerobí výskum, nezaujíma sa oň alebo nemá takú kvalitu, aby konkurovali iným európskym univerzitám.

Ľudia z firiem hovoria, že nevedia nadviazať kontakt s vedcami a vlastne nemajú informácie o tom, čo kto vlastne skúma. Čo na to vedci?

Ľudia z univerzít a Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorí majú záujem orientovať svoj výskum na potreby priemyslu, zasa tvrdia, že firmy im nevedia definovať obsah. Na otázku, čo by podniky chceli, aby skúmali v najbližších troch až piatich rokoch, vedci nedostanú odpoveď. Problém vidím na oboch stranách – najmä v absencii strategickej vízie.

Chýba na to chuť alebo nejaký nástroj?

Mnohé byrokratické požiadavky pôsobia demotivačne. Ak aj vzniknú hodnotné výsledky výskumných projektov, radšej ich nik neprezentuje, lebo by „bolo treba vrátiť časť peňazí z projektu“. Časť z toho sú domáce dodatočné pravidlá, no podľa môjho názoru je aj európska legislatíva v otázkach podporu výskumu z eurofondov nastavená zle. Problémom je aj komplikovaná štruktúra inštitúcií. Napríklad SAV zákon dosiaľ nepovoľoval praktické podoby spolupráce s firmami, najmä nemôže vstupovať do obchodných spoločností. Môže akurát licencovať nejaké výsledky výskumu, takže má pomerne obmedzené možnosti spolupráce. Toto by sa mohlo teraz zmeniť, keď vláda po niekoľkých odkladoch schválila návrh zákona o verejnej výskumnej inštitúcii. V nej by mali reálne fungovať kancelárie pre technologický transfer. Teda tí, ktorí majú primárne na starosti spoluprácu s praxou.

Čo by mohlo prilákať vývojové centrá medzinárodných priemyselných skupín okolo vedeckých pracovísk?

Určite perfektne vybudovaná výskumná infraštruktúra. Priemysel je pre vedcov ideálna testovacia platforma funkčnosti poznatkov, na ktoré prídu. Čo je dôležité, priemysel môže infraštruktúru nielen využívať, ale aj výrazne pomáhať ju prevádzkovať.

Pri takomto opise si mnoho ľudí predstaví fušky vedcov na firemných projektoch, ktoré robia v štátnych laboratóriách.

Výskumná infraštruktúra nie sú len laboratóriá a prístroje. Tie si firmy môžu kúpiť. To, čo ich láka, je fungujúca veda, teda prostredie, v ktorom vysoko vzdelaní ľudia odbornými metódami skúmajú blízko hrany poznania vo svojom odbore. Potom stačí vytvoriť prostredie, v ktorom sa môžu vedci a firmy stretávať. Môže mať prakticky akúkoľvek formu. Napríklad jedna farmaceutická firma postavila univerzite v Anglicku budovu pre jej výskum. Jediné, čo firma žiadala, bol prístup k vedcom.

Výskumná infraštruktúra nie sú len laboratóriá a prístroje. Tie si firmy môžu kúpiť. Láka ich prostredie, kde vysoko vzdelaní ľudia odbornými metódami skúmajú blízko hrany poznania.

Aby pre ňu vedci pracovali?

Nie. Tak, že si tam urobila kanceláriu svojho vývoja a na každom poschodí je spoločná kaviareň. Pre firmy má význam, aby ich experti pracovali v tvorivom prostredí. A stretávali výskumníkov naozaj neformálne. Lebo potom vedia, že ak vedci pracujú v oblasti, ktorá robí napríklad ich brandži systémový problém, má význam ich podporiť. Pretože ak vedci ten nový poznatok získajú a napríklad publikujú, pomôže to problém vyriešiť.

Ako sa môže spolupráca začať?

Firmy často nevedia, že sa môžu so svojimi požiadavkami v oblasti fyziky či chémie obrátiť napríklad na niektorý ústav SAV. Mnohé nové riešenia by firmu stáli možno dva správne telefonáty. Môžu tiež sponzorovať doktorandský program alebo zadávať témy diplomových prác. Priemyselná prax generuje množstvo otázok, ktoré firma v rámci prevádzky príliš nemá kedy riešiť. Odpovede na ne však môžu usmerniť jej vývojárov pri zlepšovaní produktov. Fungujú aj neformálne cesty.

Ak sa vedci a ľudia z priemyslu poznajú?

Zďaleka nielen to. Typický príklad je popularizácia vedy. Aj ľudia z firiem, ktorí to pre nie dobré individuálne skúsenosti vzdali, môžu stretnúť vedcov a doslova sa spriateliť s vedeckým prostredím napríklad na celoeurópskej akcii Noc výskumníkov. Je to jedna z najväčších akcií na Slovensku vôbec a dokonca v oblasti, ktorá leží mimo záujmu bulvárnych médií či politikov. Každý rok v septembri si 180-tisíc ľudí príde pozrieť prácu vedcov, roboty, pozrieť sa cez mikroskop na baktérie. Toľko ľudí nebolo v šiestich mestách v uliciach možno ani keď Slovensko vyhralo majstrovstvá sveta v hokeji. Táto akcia však motivuje mladých ľudí zaujímať sa – a aj študovať technické či prírodovedné odbory a venovať sa výskumu. Aj firmám chýbajú kvalifikovaní ľudia, pretože všetci chcú byť právnikmi alebo študujú na masmediálnych fakultách. Toto sú akcie, ktoré to môžu zmeniť. Mnohí ľudia z vedeckých inštitúcií chápu, že ak má konečne vzniknúť tlak na politikov, aby to menili, bez silnej podpory bežnej verejnosti to nepôjde.

Vedcom chýba niečo ako marketingové oddelenie, ktoré by identifikovalo potenciálnych používateľov vedeckých poznatkov v praxi a koordinovalo aplikovaný výskum. Ako to funguje v zahraničí?  

Ukážkou previazania vedeckej práce a praxe je fínska organizácia VTT (Technical Research Centre of Finland). Rieši od výskumu kmeňových buniek moruše, cez xylitol až po inteligentné osvetlenie. Má vlastné laboratóriá, pričom realizuje výskum pre firmy. Vzájomné prepojenie sa uskutočňuje prostredníctvom zamestnancov VTT, ktorí skúmajú potreby firiem a zabezpečujú prepojenie s vedou. Pretransformovala sa síce z verejnej na súkromnú, ale vo veľkej miere je dotovaná štátom. Jej ročný obrat presahuje 260 miliónov eur.

Môže byť prvým systematických riešením u nás Centrum excelentnosti pre aplikáciu pokročilých materiálov (CEMEA), ktoré už komunikuje aj s niektorými priemyselnými firmami?

CEMEA je nový typ ústavu SAV, centrum, v ktorom budú aktívne časti iných ústavov. Vznikol z projektu spolupráce Helsinskej univerzity a VTT s akadémiou s našou konzultačnou podporou. Projekt sa zameriava na využitie najlepších dostupných vedeckých a výskumných kapacít – najmä na výskum pokročilých materiálov a nanotechnológií, biomedicíny, biotechnológie a trvalo udržateľnej energetiky a aplikačných oblastí pre pokročilé materiály. Zaradili sa doň najlepšie ústavy akadémie  a od začiatku sa snaží, aby sa ľudia z priemyslu aktívne zúčastňovali na formovaní výskumných smerov.

Aby firmy v priemysle mohli rásť s využitím inovatívnych poznatkov, potrebujú intenzívnu komunikáciu a aj reálnu spoluprácu s akademickými a univerzitnými vedcami.

CEMEA sa odlišuje od iných projektov tým, že už pri jej zakladaní boli partnermi niektoré priemyselné firmy. Ako sa to podarilo dosiahnuť?

Spoluprácu iniciovala SAV s pomocou fínskych partnerov, ktorí sú na takýto postup zvyknutí. Tak sa prirodzene budovalo partnerstvo už v zárodkoch spolupráce.

Je možné, že CEMEA vytvorí silnú slovenskú firmu, ktorá príde na trh s unikátnym produktom?

Treba si uvedomiť, že aj v unikátnych inovačných ekosystémoch vo svete, ako je aj známe Silicon Valley, vzniká väčšina takých firiem ako výsledok pozitívnej náhody. Tej však pomohlo dobre pripravené prostredie, ktoré nechalo rozlet novým nápadom. Takže pri množstve energie, ktorú rozbehu tohto projektu a tým aj inovačného prostredia venujeme, dúfam, že áno. A nie som jediná.

FOTO Miro Nôta

Málo vedy - málo vývoja

Málo vedy - málo vývoja

Digitálne dvojča mení viac než paradigmu výroby

Digitálne dvojča mení viac než paradigmu výroby