Potrebujeme jednotný priemysel

Potrebujeme jednotný priemysel

Zmenil sa za uplynulé dva roky váš pohľad na strojárstvo?

Ešte viac som si uvedomil, že Slovensko je priemyselná krajina. Nie agrárna ani založená na službách. Strojárstvo je dôležitou súčasťou priemyslu. No je iné, ako má napríklad susedné Česko. Rozdiel je hlavne vo vývoji a vo finalizácii výroby. Keď dnes debatujeme o koncepciách a trendoch, ako je napríklad Priemysel 4.0, je potrebné položiť otázku, či sme na takúto budúcnosť pripravení.

Sme?

Podľa mňa vôbec nie. Najmä nie sme na to pripravení vzdelanostne. Bude musieť vyrásť nová generácia ľudí, za iných podmienok v školstve, než aké máme dnes.

To najviac trápi strojárov alebo aj celý priemysel?

Ja si nemyslím, že ide iba o priemysel. Väčšina študentov študuje humanitné smery, lebo je to ľahšie. To však nebude fungovať. Možno keby sme boli silní v sektore služieb, ako je povedzme Španielsko alebo Grécko, tak by bolo jedno. Ale z takýchto absolventov neurobíte strojára, konštruktéra ani chemika.

Čo chýba absolventom?

Nie je to chyba tých detí, ale systému. Vzdelávanie sme podriadili politike. Základné školstvo riadia obce a mestá, starostovia s nejakou voličskou základňou. Stredné školy riadia župani. A vysoké riadia dnes študenti. Nastúpia na vysokú školu a o dva mesiace idú voliť rektora, majú tridsať alebo štyridsať percent hlasov. Musíme vrátiť školstvo do rúk štátu. Prípadne vytvoriť silný kontrolný systém na to, čo školy robia. Okrem toho by sme mali zjednotiť prinajmenej základné školy. Nie je predsa možné, aby žiak základnej školy v Bratislave dostal iné vzdelanie ako v Sabinove. Učebné osnovy, ktoré majú deti na základných školách, by mali byť podstatne striktnejšie, mali by poskytovať menší priestor na rôzne, povedal by som, experimenty.

Majú mladí ľudia motiváciu, aby začali brať techniku a priemysel ako zaujímavé zamestnanie?

Mali by mať. Pretože v priemysle je dostatok práce a je aj veľmi zaujímavá a slušne platená. No rodičia aj deti si akoby vyberali cestu menšieho odporu. No a štát im to umožňuje. Prečo v priemyselnej krajine nemáme povinnú maturitu z matematiky? Výrazne sme znížili nároky na žiakov. Školy potrebujú peniaze, ktoré dostávajú na študentov a bohužiaľ ich preto nechajú doštudovať. Bez ohľadu na to, že vedia, že by nemali prejsť ani prvým ročníkom. Treba na Slovensku vytvárať prúd, ktorý by deti viedol k tomu, aby sa pre ne aj prírodné vedy stali atraktívne. Hoci to znamená kvalitných učiteľov, dobré podmienky na výučbu predmetov ako chémia či fyzika alebo biológia, nie je to len matematika.

Myslíte si, že vo vzdelávacej štruktúre chýbajú niektoré smery?

Jedna vec mi v školskom systéme chýba. Štát by mal zadefinovať, čo chce. Platí školstvo z našich daní. Preto by mal povedať: z prognóz zamestnanosti vieme, že najbližšie štyri roky budem potrebovať, povedzme, tristo alebo štyristo právnikov. Tak si objednám štyristo právnikov. Ale nemôžu ich študovať tisíce. Skončia na úradoch práce a všetci to celé zaplatíme ešte raz. Iste, každý má mať právo na také vzdelanie, aké chce, ale potom nech štát zaplatí školné len za štyristo právnikov. Všetci ostatní, ktorí chcú študovať právo a neboli takí dobrí, aby sa tam zmestili, by si to zaplatili sami.

Chýbajú absolventom len zručnosti v strojárskych činnostiach alebo aj celé odbornosti, aké vytvára technologický pokrok?

Musíme si otvorene povedať, že automatizácia nám zvýši nezamestnanosť. Štruktúra povolaní v národnom hospodárstve sa už dnes pomerne rýchlo mení. Treba na to reagovať aj zmenami vo vzdelávacom systéme. Takisto platí – a v roku 2008 sme si to presne odskúšali-, že máme zhruba šesť až osem percent ľudí, ktorí sú nezamestnateľní. Vtedy sme začali dovážať ľudí z Vietnamu, Ukrajiny, pretože už sme nemali vlastné rezervy, pričom bola osempercentná nezamestnanosť. To sa zopakuje. Ak dnes hovoríme, že máme nezamestnanosť okolo 11 percent, v skutočnosti ju máme na úrovni troch – štyroch percent. Zvyšok sa nedá zamestnať.

Čo s tým budú produkčné firmy robiť?

Na to nie jednoduchá odpoveď. A ani rýchle riešenia, ktoré problém okamžite odstránia. No zopakujem, že treba zapracovať na vzdelávacom systéme a robiť to dlhodobo. Je to kontinuálny proces, ktorý sa nedá zastaviť, lebo inak nebudeme konkurencieschopná krajina. Preto je dôležité, aby sa všetci, ktorých sa to týka, v tejto otázke zjednotili. Firmy, verejný sektor, zamestnávatelia, odbory, vzdelávacie organizácie. Najmä priemyselné odvetvia musia držať spolu, pretože ciele, ktoré sledujú, sú rovnaké. Potrebujeme jednotný priemysel, aby sme dokázali posunúť spoločnosť a ľudí dopredu.

Ak by ste dostali úlohu, že máte urobiť sériu rýchlych opatrení, ktoré prinesú výsledok povedzme za tri roky, čo by ste urobili?

Nemám rád naivitu. Ak si neurobíte program na desať – pätnásť rokov dopredu, nič nevyriešite. Potom vzniká priestor na populistické kroky vo forme rôznych nesystémových opatrení. No aj za krátky čas sa dá niečo naštartovať. Zmeniť treba vzdelávanie už na základných i stredných školách. Česi odložili povinnú maturitu z matematiky, pretože ak by ju na budúci rok museli robiť všetci stredoškoláci, tak 70 percent nezmaturuje. Čo to máme za školy, ak deti nemajú učebnice? Ak nie sme ochotní zaplatiť kvalitných autorov učebníc? Presne tu je priestor, kde štát musí povedať, čo je priorita. Ak to nie je vzdelávanie detí, čo potom?

Ako sa dá meniť zastupovanie priemyslu voči vláde a odborom?

Mojím vzorom je český Svaz průmyslu a dopravy ČR ako stavovská organizácia. U nás máme Republikovú úniu zamestnávateľov či Alianciu zamestnávateľských zväzov a združení. Ich členská základňa je veľmi rôznorodá. Mňa však zaujíma predovšetkým priemysel. Nechcem sa vyjadrovať k služobným platom vojakov alebo zdravotných sestier, necítim sa na to povolaný. Chcem sa sústreďovať na výrobný sektor. To je parketa mňa aj mojich spolupracovníkov zo strojárskeho zväzu, z Asociácie priemyselných zväzov. Tomu rozumieme, to vieme robiť a spolu s partnermi, či už je to vláda alebo odbory, viesť odbornú diskusiu. Moja vízia je vytvoriť odbornú apolitickú organizáciu, ktorá nebude spájaná s politickým smerovaním.

Hovoríte o odbornej diskusii aj o stratégii rozvoja priemyslu na Slovensku. Aké témy by mala obsahovať?

Jedna je úloha štátu, ktorý by mal dlhodobo zadefinovať, ako chce priemyslu pomáhať, povedzme diaľnicami, dátovými sieťami či inou infraštruktúrou. Ďalšia časť sú investície – akým spôsobom budeme ďalej podporovať investície, a to nielen do strojov, ale aj do ľudí. A ešte v nej musí byť vzdelávanie a výskum. Na základe týchto štyroch atribútov by sme vedeli dlhodobo zadefinovať priemyselnú politiku.

Aké má slovenské strojárstvo silné stránky? Dokáže sa presadiť v zahraničnej konkurencii?

Ale áno. Aj keď to nie je jednoduché. Napríklad prešovská Spinea to zvládla na výbornú. Výrobcovia takých prevodoviek pre roboty sú na svete možno traja – štyria. Keď už je niekto vo svojom segmente významným hráčom, môže sa začať obzerať po niečom ďalšom. Bez falošnej skromnosti poviem, že aj naša Tatravagónka Poprad patrí vo svojom segmente k európskym hráčom.

Významnú časť biznisu Tatravagónky tvorí ruský trh. Ako sa podniká v takejto krajine?

Je to extrémne zložité. Rusko je trh, ktorý ešte stále nespĺňa všetky štandardné atribúty fungovania ako povedzme trhy v západnej Európe. Na druhej strane tam už existuje veľká skupina investorov, ktorí sú natoľko finančne vybavení, že nepotrebujú nejakú finančnú pomoc. To, v čom Rusko zlyháva, nie je, že by nemali peniaze. Alebo že by nevedeli, čo chcú. Zlyhávajú na reálnom riadení biznisu či skôr výroby. Nemajú ľudské know-how.

Ruský trh je stále zasiahnutý nepriaznivou fázou ekonomického cyklu a sankčnými dôsledkami medzinárodných politických sporov. Vám to utlmilo firmu Railway Casted Components, čo stálo Tatravagónku i celú vašu skupinu veľa peňazí.

Firmu v Prakovciach nám položila okolnosť, ktorú nikto nemohol predpokladať. Keby nám niekto v čase, keď sme ju zakladali, povedal, že bude vojna medzi Ruskom a Ukrajinou... Mali sme dobrý kontrakt, nezhavarovali sme na tom, že by nás niekto oklamal alebo nám neplatil. No keď vám zrazu úrokové sadzby vzrastú zo šesť na 27 percent a kurz zo 40 na 87 rubľov za euro, ťažko môžete partnera nútiť, aby trvale prerábal relatívne veľkú sumu peňazí.

Ale problémy s Prakovcami aj pokles odbytu v Rusku Tatravagónku dosť zadlžili. Zúžilo vám to priestor na ďalší rozvoj? A máte ako využiť slovenské výrobné kapacity?

Tento rok sme sa vrátili do Poľska, kúpili sme tam fabriku. Vlastníme v nej 70 percent akcií, čiže ju ovládame a môžem povedať, že tento rok už nevykáže stratu. Rozmýšľame o ďalšej privatizácii v Poľsku. Finančne by sme to mohli pokryť zo zisku Tatravagónky, ktorý tento rok bude predstavovať zhruba 27 miliónov eur. Už dnes vieme, že na budúci rok vyrobíme ešte o 150 vagónov viac. 

Vyrábate pre Rusov, máte firmy v Poľsku aj v Nemecku, stačí taká diverzifikácia pre súčasné komplikované časy?

Pre nás je dnes európsky trh malý. Máme tu zhruba 33- až 35-percentný podiel a každé percento rastu nás stojí kopu roboty a peňazí. A Európa nikdy nedopustí, aby sme boli jediní, kvôli konkurencii. Museli sme začať rozmýšľať, kam sa posunieme. Čína má po zlúčení dvoch štátnych firiem najväčšiu železničnú spoločnosť na svete, ktorá vyrába prakticky všetko. Je to štátom regulovaný biznis – pre nás nula bodov. USA, Brazília, to je iný trh, odlievané podvozky, jednoduchšie vagóny, iné predpisy. Zo všetkých možností vychádzalo dosiaľ najlepšie Rusko. V tom regióne je dokopy asi dva až dva a pol milióna vagónov. To je trh, ktorý by sa v budúcnosti dal nejakým spôsobom obsluhovať, aj keď je otázne, za akých podmienok. Ako druhá nám vychádzala práve India. Získali sme 16-percentný podiel v indickej vagónke, do marca ho zvýšime na 26 percent a do dvoch rokov na polovicu.  

Citeľne skôr než iní ste sa dostali do podnikania vo východnej časti Slovenska. Ako dostať investorov nielen na východ, ale napríklad aj na juh stredného Slovenska?

Investície budú prichádzať na základe toho, aká bude infraštruktúra a kvalita pracovnej sily. Najdôležitejšia je vždy infraštruktúra. Nielen cesty, ale aj internetové pripojenia a ďalšie siete. No nikto nebude voziť vysokohodnotné výrobky po dvojprúdovej ceste päťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Keď bude infraštruktúra, možno sa začať boriť s pracovnou silou. Či tam je a v akej kvalite. Odkiaľ investor zoberie ľudí? On s tým nič neurobí, nanajvýš si môže kúpiť nejakú existujúcu fabriku a bude sa ju snažiť prerobiť.

Bude dostupnosť kvalifikovaných ľudí problém, keď príde štvrtá automobilka?

Samozrejme. PSA Peugeot Citroën či Volkswagen určite nie sú nadšení, na druhej strane automobilky majú už nejako zvládnutý problém náhrady potrebných kádrov, ak by im ľudia odišli. Dlhodobo na tom probléme na západnom Slovensku pracujú spolu so strednými a vysokými školami. Iná vec je, že pri rastúcej úrovni automatizácie bude v týchto segmentoch čoraz vyššia zamestnanosť žien, čo si málokto uvedomuje. Na všetko máte dnes nejakú mechanickú pomôcku, takže ženy sa budú môcť čoraz viac a častejšie zamestnávať aj v strojárstve.

Myslíte, že vás bude strojárstvo ako biznis baviť dlhodobo?

Myslím si, že áno, máme pripravené aj nejaké nové projekty. Uvažujeme napríklad o kúpe dubnickej zlievarne a kováčni, pre vagónku aj pre zbrojársky priemysel. Spolupracujeme s firmou Excalibur, ktorá je dnes najväčším obchodníkom so zbraňami v Česku a vlastní aj Tatru. Máme spolu firmu DAKO-CZ, ktorá dobre funguje. Je to spojenie dopravnej a zbrojárskej výroby. Netreba zabúdať, že aj zbrojársky priemysel je strojárstvo.

Môže takáto synergia priniesť vyššie tempo inovácií?

Jedným z ťahúňov investícií na svete je zbrojársky priemysel. Americká Agentúra pre projekty pokročilého výskumu v obrannom priemysle (DARPA) je asi najväčší zadávateľ inovácií na svete. Také spojenie by mohlo pomôcť aj nášmu výskumu. My už nejaké zlievarne máme, v Tatrovke je zlievareň, máme Prakovce, Hronec, niekoľko kováční. Kto chce na konkurenčnom trhu obstáť, musí byť veľký. Jedna samotná fabrika, ak nemá skutočne špeciálne zameranie, neprežije.

Alexej Beljajev (1956) absolvoval Obchodnú fakultu Vysokej školy ekonomickej (v súčasnosti Ekonomická univerzita) v Bratislave. Po štúdiu pôsobil vo firmách Čechofracht Bratislava, Petrimex, Deltas, Conamis a ZŤS Sabinov. Spolu s Michalom Lazarom vlastnia skupinu Optifin Invest, ktorej portfólio sa orientuje na výrobu, prevádzku a servis železničných vozidiel, informačné technológie, nakladanie s odpadmi a služby. Podniká najmä na Slovensku, v Poľsku, Nemecku, v Rusku a odnedávna v Indii.

Foto Miro Nôta

Dynamike strojárstva prospieva vplyv domácich hráčov

Dynamike strojárstva prospieva vplyv domácich hráčov

Ako vo firme zvládnuť informačnú cunami

Ako vo firme zvládnuť informačnú cunami